utorok, 22. októbra 2013

Mood Indigo (2013)


info:
IMDb, ČSFD, Rotten Tomatoes


Ľudia sa nemenia. Veci sa menia.

Michel Gondry sfilmoval svoju srdcovú záležitosť. Nie však v štýle ako Eternal sunshine of the spotless mind, Science of sleep alebo Be kind rewind, ale aj tak má jeho podpis. Pena dní je surrealistický snímok natočený podľa rovnomennej knižnej predlohy Borisa Viana. Tú som si pred filmom bohužiaľ nestihol prečítať, takže som si film asi neužil na sto percent.

Mood Indigo zobrazuje prechod z farebnej a slnečnej romantiky do čiernobielej a upršanej drámy. Celý dej by sa dal nazvať ako love story odohrávajúca sa v surrealistickom meste, kde ľudia tancujú zvláštny tanec s dlhými nohami, pijú drinky namiešané piánom, jazdia v priesvitných autách, majú svadobné obrady pod vodou alebo dostávajú zvláštne choroby, pri ktorých im v pľúcach rastie lekno. 



 Vynaliezavý a bohatý Colin (Romain Duris) zistí, že jeho priatelia už majú svoje lásky a rozhodne sa preto nájsť si vlastnú. Na párty stretáva ženu menom Chloé (Audrey Tautou) a keď si spolu zatancujú dlhonohý jazz, je ich osud spečatený. Spoločne zažívajú romantické chvíle v lietajúcom oblaku, pri večeri alebo v kruhu priateľov. Po zbesilých pretekoch sú zosobášení v netradičnom duchu a odchádzajú v priesvitnom aute na svadobnú cestu. Tu bohužiaľ Chloé dostane pľúcnu chorobu a všetko začína ísť od desiatich k piatim. Ústrednú dvojicu na ceste ich životom sprevádza Partrom (Philippe Torreton) sfanatizovaný Chick (Gad Elmaleh), naspeedovaný pomocník so vzhľadom myšiaka (Sacha Bourdo) a hlavne dvorný a vtipný kuchár / šofér / priateľ Nicolas (Omar Sy). Vo filme mi však veľmi chýbala jeho samostatná dejová línia. 

Obsadenie postáv je zvolené dobre. Romain Duris zahrá čokoľvek od zbohatlíka korčuľujúceho vzad až po utrápeného manžela. Audrey je pani herečka a predvádza, že umieranie sa dá podať aj s úsmevom na perách. Najviac ma však zaujal Omar Sy, ktorý nedávno dokonale stvárnil opatrovateľa v Nedotknuteľných. V Mood Indigo ukazuje úsmev, radosť zo života, kuchárske umenie, ale aj súcit s priateľovým utrpením a bolesť.


Celý film doprevádza jazzová skladba Chloe od Duke Ellingtona, ktorá je však daná knižnou predlohou. Ostatné piesne v soundtracku znejú príjemne a nevtieravo. Vizuálne efekty sú veľmi málo videné v štandardných filmoch, a preto som si ich dokonale užil. Surrealistické kulisy vyzerajú niekedy reálne, inokedy sú ako detské hračky, kamera je kombináciou profesionálnej stability a “amatérskej” stopmotion techniky, scény sú na začiatku gýčovo krikľavé, na konci noir čiernobiele. Dokopy všetky tieto prvky vytvárajú celok, ktorý dáva zmysel. Aj keď ku koncu stojí sústredenie diváka veľmi veľa síl, a preto môže strácať prehľad a ujde mu niekoľko súvislostí.

Film sa nesie v štýle romantickej fantasy drámy. Najprv diváka ohúri svojou farebnosťou a rozmanitosťou, no v závere ho uspí až prílišnou ponurosťou. V novinke od Gondryho ma aj tak najviac fascinoval klavír, ktorý vyrába drinky a preto si odo mňa zaslúži sedemdesiat koktejlov zo sto.


RATING: 7,0/10

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára